Táto dovolenka bola celá zvláštna – nemali sme na ňu ísť, ale životné okolnosti zariadili, že sme nakoniec šli. Termín sme chceli pôvodne na august, ale kvôli práci to vyšlo tak, že sme na vyhľadanie a zariadenie dovolenky mali presne týždeň. Začali sme sa vážne pohrávať s (kacírskou) myšlienkou, že kúpime zájazd z cestovky a nebudeme takto „na rýchlo“ plánovať trip. Tie ponuky, ktoré sme našli boli: A- hrozné, B-predražené, C-hrozné a predražené. Po vzrušujúcom naháňaní leteniek a rozlúčení sa s celou dovolenkou s tým, že „veď pôjdeme autom do Chorvátska“, sme vo štvrtok predsa len mali šťastie a v sobotu už sedeli v lietadle smerujúcom do Alghera.
Po prílete sme sa plní energie vybrali hľadať prepravu do mesta. Všimli sme si niekoľko reštaurácií už na letisku, ale veď predsa nebudeme v Taliansku jesť takéto jedlo! Išli sme teda do mesta, že tam niečo nájdeme. Ako sme len mohli zabudnúť na siestu?? Všetko, ale úplne všetko bolo zatvorené. Celí skormútení sme odtiahli naše kufríky do hotela v tej najväčšej horúčave a uprosili recepčnú, aby nám urobila aspoň toasty. Takže náš prvý gurmánsky zážitok bol toast so šunkou a syrom. Ale od hladu sme neumreli. Hotel mal síce krásny výhľad, ale inak nestál za veľa. Mesto sa nám však páčilo. Bolo tak zvláštne ošuntelé, že kúpajúc sa vo farbách zapadajúceho slnka bolo vlastne okúzľujúce, avšak cez deň skôr ošarpané.
Na Sardínii ako keby zastal čas, niekedy v sedemdesiatych rokoch. Aj ľudia boli tak zvláštne utlmení. Nikto sa nikam neponáhľal, všade vládol kľud, ticho a pohoda. Ako keby sme ani neboli v Taliansku. S Danielom sme sa zhodli, že keď Boh nadeľoval jednotlivým krajinám, Sardínia stála v rade prvá a všetko pobrala. Na ceste dlhej dve hodiny autom nájdete pláže všetkých farieb – bielu, čiernu, červenú, klasickú hnedú, s jemným pieskom, aj s veľkými kameňmi, aj s drobučkými kamienkami – tá bola asi najlepšia, lebo nebolo treba zo všadiaľ vyháňať piesok 🙂 More bolo tyrkysové, aj tmavomodré, všade bola zeleň, ale našli sa aj suché a skalnaté miesta. Skrátka, keď hovoríme, že tam majú všetko, tak tým myslíme NAOZAJ všetko.
Aby sme toho videli čo najviac, požičali sme si auto. Aj šoférovanie po tejto krajine bolo pohodové. Áut sme veľa nestretávali a tie výhľady – niečo nádherné. V miestnom Lídli, ktorý inak vôbec nevyzeral ako tie predajne pod rovnakou značkou u nás, sme si nakúpili luxusné lahodné pečivo, šunku, syr a paradajky a urobili sme si obed pod olivovníkmi pri starom opustenom kostolíku. Len my dvaja a zvláštna, priam posvätná atmosféra toho miesta. V tichosti sme si vychutnávali jedlo, pričom sme vedeli, že niečo podobné sa len tak nezopakuje. Keby sme si tento výlet plánovali, asi by sme to nevymysleli lepšie.
Ďalšie noci sme trávili vo vnútrozemí – dedina sa volala Bonarcado a v rezorte Sa Mola sme si užívali pohodlné ubytovanie, veľký pokoj a skvelé jedlo. Bola úplne vymretá a každý tretí dom mal na sebe tabuľku „na predaj“ a zadebnené okná. Prekvapilo nás, že raňajky boli zakaždým iba sladké, ale nejak sme to zvládli. Naša čašníčka inak nevedela asi ani slovo po anglicky, ale doteraz si pamätám tú lahodnú chuť vína, ktoré nám rozlievala do pohárov z čaše na našom stole. Pláže, ktoré sme v okolí našli, patrili medzi top na Trip Advisore a veru že aj boli. Niekto by sa možno sťažoval na množstvo turistov, ale ako som spomínala to zvláštne utlmenie, platilo to aj pre nich, aj pre nás a tak relaxovať bolo možné aj pri viacerých ľuďoch v okolí.
Na záver sme sa presunuli do mesta Bosa, ktoré sa nám tiež veľmi páčilo. Prvý krát sme boli v hoteli „upgradenutí“ do prezidentského apartmánu, ktorý bol obrovský a mal aj vírivku uprostred 🙂 Síce nefungovala, ale mohla by! Mestečko bolo romantické a malo najužšie a najvyššie domčeky na svete. Naskladané boli na sebe ako sardinky a naozaj tam doteraz ľudia takto žijú! Na prvom poschodí vlastne nie sú ani okná, iba dvere, ktoré majú domáci do noci roztvorené alebo v nich sedia a pozerajú, na život v ulici.
Tento ostrov je jeden z tých, po ktorého návšteve viete, že takto by ste mohli žiť. Vlastne sme si pozerali nehnuteľnosti už počas nášho pobytu tam 🙂 Je to ako raj na zemi – jedlo na ktoré myslíte ešte pol dňa – neskutočné morské plody, príjemná klíma – ráno a večer osviežujúca, cez deň krásne teplo a veľa slnka, pohoda a pritom dostupnosť všetkého po čom vám srdce túži.
Tak možno raz 🙂
0 komentárov k “Sardínia, láska moja”Pridajte vlastný →