Sardínia s láskou mojou

Keď sa v marci začala pandémia korona vírusu, v rámci hesla „všetci tu zomrieme“ som bola presvedčená o tom, že cestovanie sa pre nás už navždy skončilo a moja najbližšia cesta bude akurát tak sanitkou do niektorej z nemocníc, plných ľudí na pľúcnych ventiláciách. Ako čas plynul a nosenie doma vyrobených rúšok sa stalo bežnou súčasťou dňa, začali sme sa smelšie rozprávať o tom, kam by sme mohli ísť na výlet. Facebooky sme mali plné fotiek a videí Slovákov, ktorí ostali doma a zaplavili všetky turistické miesta takým spôsobom, že rad do Sagrada Familie a kúpaliska v Dunajskej Strede bol približne rovnako dlhý. Chuť cestovať po rodnej krajine nás definitívne prešla niekde pri sledovaní videa, ktoré zobrazovalo kilometrový rad na Hrebienok v Tatrách.

Máme radi cookies

Zhodou náhod mi niekedy v tom čase vyskočila reklama na RyanAir a lacné letenky do Alghera. Zase. Trvalo nám to asi 20 minút od rozhodnutia k plateniu. Sama som bola prekvapená, zo seba a aj z Daniela, ako nás zrazu opustil strach… Viete, on je teraz z nás ten opatrnejší… Aby som však prešla k veci – let sme mali o dva týždne a balenie bolo vcelku vtipné. Nechcelo sa nám platiť 50 eur za veľký kufor, tak že to najskôr skúsime do príručného. Bol to smelý plán, ale povzbudení eufóriu z toho, že Alžbetka už nenosí plienky a nepije umelé mlieko (takže to netreba ťahať so sebou), sme si povedali, že by sa to mohlo dať. A veru že sa dalo! A ešte ako! V mojej príručnej batožine boli ešte aj rukávniky Cherek 😀 To sú také tie veľké…

Vynikajúcou súčasťou našej batožiny bol Betkin batôžtek, ktorý dostala od uja Peťa. Niežeby sa doň niečo podstatné vošlo, ALE, má vodítko! Nič lepšie pre dvojročné dieťa, ktoré kmitá všetkými smermi ako loptička na squashovom ihrisku, ešte nikto nevymyslel. Na letisku sme ju tak mali viac menej pod kontrolou a keď začala unikať, stačilo zatiahnuť 😀 Cestu lietadlom zvládla Betka tiež super – dokonca polovicu aj prespala. Bol to naozaj príjemný let. Áno, všetci sme mali rúška. Áno, mali sme so sebou tablet s rozprávkami.

Alghero po tretí krát

Keď sme o dve hoďky vstúpili z lietadla, ovalilo nás sviežich 37, pocitovo 45 stupňov. Vyškolení z predchádzajúcich ciest do Alghera sme zamierili rovno k automatu na lístky na bus, aby sme zistili, že ide až o hodinu. Tak sme si teda počkali, keďže sme skúpi a radšej dáme 2,60 za bus ako 25 eur za taxík. Kráčajúc parkom sme sa rozprávali, že máme pocit, ako keby sme išli na chatu. Známe prostredie na nás pôsobilo veľmi domácky a na chvíľu sme trochu pochopili ľudí, ktorí každý rok chodia na tú istú dovolenku.

Pred našim ubytovaním nás už čakala Tiziana, ktorá nám vysvetlila, kde všade musíme nosiť rúška, že nesmieme zapnúť viac ako dva spotrebiče naraz, lebo vypadnú poistky (už viem z minulej praxe) a že máme separovať odpad. Bytík bol vcelku pekný, ale bolo v ňom rovnako „pocitovo 45 stupňov“. Hneď sme sa teda obliekli do plaviek, že sa teda ideme radšej schladiť do mora.

Najkrajší smiech na svete

Prvé kúpanie v mori s Alžbetkou bol asi najkrajší zážitok z celej dovolenky. Výskala a pískala, smiala sa a kričala tak, že na nás pozerala celá pláž. Dieťa, ktoré sa ešte pár dní pred tým odmietalo kúpať vo vani, lebo sa bálo vody, bolo zrazu najšťastnejšie na svete. Z mora nechcela vyjsť a veľmi rýchlo pochopila ako sa dá s kolesom otáčať na iný smer a ako sa kopká nožičkami. To ja v jej veku som na celé kúpalisko jačala, že ma chce otec utopiť! Skrátka, už len kvôli tomuto jednému popoludniu, kedy bola Alžbetka tak veľmi šťastná a my s ňou, sa sem oplatilo ísť.

Večer sme išli jesť do najbližšej reštiky, ktorá síce mala na Googli asi len tri hviezdičky, no napriek tomu zvládla Carbonaru a pizzu vynikajúco. Dieťa jesť nechcelo a keďže nesedelo vo vysokej stoličke, ani nemalo vodítko s ruksakom, odbehlo mi do susediaceho obchodíku, kde predávali personalizované darčekové predmety – v tom momente bola jej najväčšia túžba malá ružová bábika za „pouhých“ 15 eur, ale za to, s menom vyšitým na zásterke sukničky. Chalanko za strojom to profesionálne vyšil asi za 2 minúty – Elisabetta, nech ma Alžbeta pamiatku na Sardíniu. Tá však schytila bábiku, zásterku z bábiky strhla, šmarila o zem, že sa jej nepáči a rozbehla sa zase všetkými smermi. Toľko k tomu. Počas večere sme ju naháňali podľa toho, ktorým smerom sa rozbehla, na striedačku raz ja a raz Daniel a „vôbec“ sme nerušili ostatných hostí, no a zlatý klinec našej večere bol, keď pre istotu ešte aj rozbila pohár… Veľmi podobne vyzerali aj naše ostatné pokusy o kultivované stravovanie sa v reštauráciách…

Cestopis nenapíšeme

Keďže už okolie Alghera poznáme, tentoraz sme si povedali, že to zvládneme bez auta, len s MHD. Dni našej dovolenky boli veľmi podobné – vstávali sme skoro ráno, hľadali sme kávu, objednali sme si niečo s čím sme neboli úplne najviac spokojní, išli na pláž a následne sa vracali na obedný spánok na byt. Inak. Moja predstava pred dovolenkou bola, že keďže na pláži je kopec piesku a dieťa má rado piesok, ja si budem môcť čítať a dieťa sa bude celé hodiny pokojne hrať v tieni pod slnečníkom. Realita bola asi takáto – ešte sme ani nevyložili náš 4,5 tony vážiaci kočík, v ktorom bolo všetko od výmyslu sveta, čo by Betka mohla potrebovať ku šťastiu, a už kričala, že máme zobrať do rúk lopatky a hrabkať piesok. Ja nechcem hrabať piesok!! Ja sa chcem opaľovať a čítať si knihu! No jasné…. Betka vkuse odbiehala k moru, takže my za ňou alebo z piesku vyťahovala rôzne odpadky od špakov cez vrchnáky od alkoholu. Alebo – a to bolo najlepšie, prebiehala celá od piesku priamo cez nás, hlava nehlava, aby nám piesok zaniesla na celú deku a úplne všade.

Tak mi došlo, že túto dovolenku asi svoje tri knihy neprečítam a asi ani cestopis nenapíšem, lebo veď o čom asi. Maximálne tak o našich cestách za najlepšou zmrzlinou v Alghere – v stánku pred nemocnicou 🙂 Och, keď si na ňu len spomeniem…

Ako som tie knihy predsa len prečítala a ako som našla ideálnu kávu!

A potom sa to stalo! Bolo mi dopriate predsa len vytiahnuť čítačku a začítať sa do kníh. Chcete vedieť ako sa to podarilo? Dva dni pred odletom ma seklo v chrbte! Ale tak, že som ostala zaseknutá v 90 stupňovom uhle, mala som fakt bolesti a nemohla som sa veľmi hýbať. Tak som sa zvalila do úľavovej polohy na posteľ v byte, kde bolo horúcejšie ako v pekle a keď boli Daniel s Betkou vonku, ja som si plnila svoj literárny sen. Akútny nedostatok kofeínu ma však predsa len prinútil vyjsť z bytu a za pomoci tlačenia kočíka (tak ako dôchodcovia tlačia vozíčky pre sebou, ktoré im pomáhajú chodiť) som sa presunula do úplne najbližšej kaviarne. Asi pod vplyvom liekov som si konečne objednala tú správnu veľkosť kávy – Americano – je tá moja šálka. Vždy som sa jej vyhýbala, lebo som sa obávala, že to bude prekvapkávaná americká brečka, ale, čuduj sa svete, bolo to naše bežné espresso lungo. Daniel si tiež v zúfalstve objednal lungo, aby dostal slovenské espresso. Takže vlastne celé dobre. Na šiesty deň sme rozlúskli aj tajomstvo správnej veľkosti talianskej kávy 🙂 A mňa už nikdy nikto nepresvedčí, aby som si na dovolenku v apartmáne nevzala frenchpress!

Cestovanie s dvojročnou

Aby som to zhrnula – cestovanie s dieťaťom, ktoré má dva roky, je ľahšie, ale aj oveľa ťažšie ako s bábom, ktoré má 8 mesiacov. Keď bola Betka maličká, vzali sme ju do nosiča a presunuli sa kam sme chceli, kedy sme chceli a viac menej bez väčších protestov. Na druhej strane, museli sme so sebou ťahať neskutočné množstvo vecí. Pamätám si ešte, ako sme z Kanárov a na Kanáre mali v kufri 12 dielnu sadu penových puzzle, aby mala podložku na zem na hranie 😀 Neverím, že toto už colníci niekedy videli… Späť k veci. Teraz to bolo ľahšie v tom, že som nemusela riešiť plienky, sunar, odsávačku a podobné veci, ale keby sme boli išli do rezortu, kde je vždy navarené a z izby na pláž je to 300 metrov, asi by sme si ušetrili kopec nervov. Neviem síce, či by sme to vydržali psychicky :D, ale ak ide o dovolenku s batoľatom, ktoré sa chce len kúpať, asi to nie je úplne od veci voľba… Kým bude Betka väčšia, možno veru vyskúšame aj takúto možnosť.