Vždy sme s Danielom tvrdili, že pri cestovaní sa netreba vracať na tie isté miesta, ale naopak, stále objavovať nové. Prvý raz sme toto pravidlo porušili na Koh Lante v Thajsku, ktorú sme proste museli vidieť ešte raz. Druhý raz sme ho porušili v Grade. Prečo? Alžbetka prišla na svet v júni a tak letná „dovolenka“ nehrozila. V septembri sme to však s našimi túlavými topánkami už nemohli vydržať. Rozhodnutiu vycestovať nahrávali hneď dve skutočnosti – Daniel pracuje z domu a Betka v aute pekne spinká. To máme overené cestou z Bratislavy do Košíc na krstiny, a tak sme sa rozhodli to risknúť a ísť do Talianska. Chápete, cesta na východ trvá dobrých šesť hodín a stále žiadne more. Opačným smerom je to lepšie 🙂 Grado nám prišlo ako ideálna destinácia na prvý pokus cestovania s bábätkom.
Prípravy na cestu
Najväčší rešpekt som mala pred balením kufra. Pre istotu som zavolala svoju mamku, aby prišla strážiť Alžbetku, nech mám priestor sústrediť sa. Mala som pocit, že potrebujeme strašne veľa vecí a Daniel tento pocit zdieľal pri nosení toho všetkého do kufra auta… Možno by stálo za to zvážiť kúpu prívesného vozíka 😀 No a keď sme už pri rešpekte – prvá veľká zahraničná cesta s trojmesačným bábom má svoje čaro 🙂 Adrenalín mi tiekol až ušami.
Takto sa cestuje, dámy a páni!
Betka zaspala pár minút po tom, čo sa auto pohlo. V Rakúsku sme si spravili prvú prestávku, kde sme malej dali jesť, prebalili sme ju a aj my sme obedovali. Alžbetku sme preložili do vaničky kočíka, aby sa ponaťahovala z vajíčka a chvíľku sme ju aj povozili po parkovisku. Keď sme nasadli do auta, Betka zase zaspala. Krik spustila asi 15 minút pred cieľom. To sa dalo v pohode vydržať 😀 Takže cesta do Grada, 100 bodov!
Počasie na objednávku. Ale nie našu
Sú destinácie, kde sa dá v septembri pohodlne kúpať a opaľovať. Ale Grado to nie je. Privítal nás ľadový vietor a dážď. Bolo asi 13 stupňov. Našťastie o deň, dva sa zase trochu oteplilo – na 28 stupňov, aby sa následne mohlo ochladiť – na 17. Počasie ako na hojdačke. Vynosili sme naozaj všetko, čo sme mali zbalené. Palec hore pre toho, kto chystal kufre 😀 Dobre, dobre, tak aj pre toho, kto ich nosil 😀
Asi aj pre nepriazeň počasia bolo mesto dosť vyľudnené. Turistov by sme spočítali na prstoch dvoch rúk a zvyšok boli už len domáci. Ako sme ich spoznali? Kým my sme sa ešte silou mocou držali leta v kraťasoch a tričkách, miestni už nosili čižmy a vetrovky 😀 Keď sme my obliekali bundy, oni už naťahovali kožuchy. Srandujem. Ale nie až tak veľmi…
Smola s jedlom
V Grade sme mali prenajatý byt – mimochodom s parádnym výhľadom na marínu. Ako inak, cez Air bnb a mimo sezóny za lacný peniaz. Doma nemáme ani balkón a tak sme si terasu naozaj užívali.
Keďže v byte bola pochopiteľne aj kuchyňa, varili sme si aj sami. Okrem toho sme však ochutnali obstojný kebab, príšernú pizzu, vyčítavo zazerajúce rybičky a fajn cestoviny. Gastrozážitkov teda nebolo veľa, čo bolo spôsobené najmä tým, že Betka dlho v kočíku nepospí. A obšťastňovať celú reštauráciu jej plačom – na to nemáme žalúdok. V princípe nám to však nevadilo. Vynahradili sme si to prechádzkami po miestach, ktoré sme obdivovali pár rokov dozadu a stále sa nám páčili. Túlať sa uličkami starého centra je úžasné, pretože všade je čo obdivovať. Strašne by som tie domy chcela vidieť aj zvnútra! Vyzerajú ako z rozprávky.
Výlet ku kolotočom
Náš kamarát Ondrej (teraz sa ukáže, kto číta tento blog 😀 ) nám odporučil ísť sa pozrieť do mestečka Aquileia. Tak sme sadli do auta a vyrazili. Už po pár minútach (ideálna dĺžka výletu pre nás 😀 ) sme zbadali hradby. Podarilo sa nám pri nich aj zaparkovať a pešo s kočíkom sme išli do centra. Mestečko bolo pekné, ale nemilé prekvapenie boli kolotoče uprostred krásneho historického námestia. Namiesto elegantných fotografií tak máme všade kolotočárov 😀 Inak tam nebolo až tak veľmi čo pozerať a keďže nás chytil hlad, zasadli sme do jednej z reštaurácii. Bola to excelentná voľba. Daniel si dal gnocci plnené syrom a ja som mala cestoviny. Reštaurácia bola navyše ďalej od námestia, takže bola plná miestnych a nie otravných turistov, ako sme my, všakže 😀
Návrat do reality
Nedostatok spánku a oddychu celkovo sa dosť podpisuje na mojej imunite. Keď k tomu prirátame mierne povedané premenlivé počasie v Grade, asi nie je veľmi prekvapujúce, že som ochorela. Pôvodný plán bol pokračovať v ceste ďalej – chceli sme vidieť Dolomity. Nakoniec sme však po týždni zvolili radšej návrat domov. Napriek tomu hodnotíme túto cestu ako úspech. Vykročili sme zo svojej komfortnej zóny, potlačili sme strach a užili sme si príjemnú zmenu prostredia, ktorá nám psychicky veľmi prospela. Moje tehotenstvo bolo náročné, prvý a tretí trimester som musela dosť ležať, takže sme viac menej nechodili nikam. Padlo nám to preto ako balzam na dušu a najmä, vytvorilo to úžasný základ pre ďalšie cestovanie! Lebo – už vieme, že všetko sa dá, keď sa chce!
0 komentárov k “Grado ruší pravidlá”Pridajte vlastný →